Keď si plníš sny alebo ako som bežal Štefánika

Život je krásny, keď si splníš sen , môj sen sa začal 10.6.2016, keď som sa postavil na štart Štefánik trail štafeta 7. Super partička super bežcov z MiniMon Friendly Teamu - moja partička, mám ich rád . Sen začal ale až vtedy, keď som odštartoval svoj úsek číslo 3 Buková -Sološnica.

Bežíš ako o život a zrazu dobiehaš v kopci típkov, ktorí si kráčajú, kecajú a užívajú si svoj beh, z úsmevom pozdravia, povzbudia a ďalej debatia - ultráši, zvláštne živočíchy. Sedíš si v cieli na nábreží Dunaja a čakáš na posledného bežca zo svojej štafety a sleduješ dobiehajúcich ultrášov. Nerozumiem, majú za sebou 144 km a usmievajú sa, vyskakujú, radujú sa, to čo je za zver, veď po toľkých kilometroch som už mŕtvy. A tu to začalo vŕtať v hlave, je možné, aby to človek dokázal a mal ešte toľko energie? Vo vzduchu tá energia skoro iskrí. Je to krásne, doma zaspávam zo snom. Aj ja to chcem zažiť .

Roky ubiehajú... 2017, 2018... stále v štafete 7, ale už prichádza 50-ka trocha aj viac . 2019 a nová výzva: Štefánik štafeta 2. Kto iný môže ísť, keď nie Maxo. Tak sme si to rozdelili - on prvú polku a ja druhú . Čo dodať, užili sme si to, ako sa patrí. Obaja na sračku, ale šťastní. A vtedy to prišlo. Pod sochou M. R. Štefánika v Bratislave - pohlaď na Maxa a rovnaká otázka: no čo, iná cesta nie je, o rok ideme celého. No a keď si pozrieš dokument Značkár Pali (Pali Urbanik každy rok značí cestu ST a v 70-ich rokoch zabehol celého Štefana klobúk dole). Je rozhodnuté.

Máme na to rok. Rok 2020 je rok soplíka a ST sa presúva z jarného termínu na jesenný a potom zase na jar 2021 a potom na jeseň. No čo, aspoň potrénujem. A je to tu piatok ráno 17.9.2021. Moc som nespal, nejako už začína stres. Kľud, je to len taký trocha dlhší beh z kamošmi, moja fráza pri ukľudňovaní pred dvoma týždňami na behu Rýchlik Zoška, že kočky ? Doma sa rozlúčim z mojimi láskami, poprajú mi všetko, čo si prajem a hlavne nech si to užijem a to je aj moje krédo pri behoch - užívať si to. Veď preto to robím

Piatok na večer na Bradle je to tu, už niet kam ísť, len pre číslo, čip, tracker . Máme tu super podporu - štafeta MiniMon + tí, čo chceli ísť do toho, len to nevyšlo, ale hádam nabudúce. Z Maxom kontrolujeme, či máme všetko, čo treba + zisťujeme, že máme hlad, pred štartom 144 km behu doceľa prdel, našťastie Miško priniesol plech super koláčika, tak mu ho patrične vyžerieme . A ideme na to, na štarte stretneme ešte z Piešťan Saitiho a Peťa, tak sa pridáme do radu a bum - ideme na to . Výbeh na mohylu a potom už dole smer Brezová. Je to báječné bežať špalierom od mohyly, kde Vás hecuje dav ľudí, užívame si to všetci, veď väčšinu času budeme o samote alebo len v malom počte bez davov ale so svojimi myšlienkami a odvahou. 

Bežíme cez Brezovú, kde si uvedomujem, že som si dal dosť rýchle tempo a na začiatok to asi nie je moc vhodné takto riskovať, spomaľujem a hľadám tempo do Petrohradu. Tempo som našiel, tep sa ukľudnil, ja tiež a začínam si to užívať, bude to krásne zabehnúť si Štefana mesiac po oslave 50-ky, darček, ktorý som si prial už 5 rokov, dúfam že si ho zajtra o takomto čase rozbalím na nábreží. Sen je skúsiť to do 24h, ale je jedno, základ je dokončiť to a šťastný. Kilometre ubiehajú a zrazu sme na Dobrej Vode. Všetko ide ako po masle, doplním vodu, kúsok syra a salámu hodím do bruška a šup ďalej, šak viac netreba. Ide sa na Záruby. Tu konečne začínajú kopčeky. V noci všetko rýchlo ubieha ani nestíham sledovať a sme pri kameňolome Buková a tu začneme stúpať. Ide sa hore a stále hore, pociťujem, že som doteraz šiel moc rýchlo, preradím na pomalšiu rýchlosť a krokom si to šiniem na kopec. Hore množstvo záchranárov, ktorí sa starajú o našu bezpečnosť, nech nik nezahučí dole, poďakujem sa a pozriem si krásne výhľady na vysvietené dedinky pod krásnymi Malými Karpatami. Je to krásne pohorie, mám to tu rád. Pri hrade Ostrý kameň pozdravím ešte posledných záchranárov a šup dole na Bukovú, nejako sa ozýva hlad. Zbeh preveruje stehná ale snažím sa ísť pianko a nerozsekať sa hneď na začiatku. Bude ešte dosť fajnových zbehov. Krmelec 2, tu sa na mňa vrhne dobrovoľník, vyvalí na mňa: Ty si z MiniMonu, ja som Martin, daj fľašky a chod sa najesť. Je to báječné, ako nás ľudia obskakujú a svoj voľný čas trávia v noci čakajúc na spotené indivíduá, čo skúšajú svoje limity. Moc vám všetkým ďakujem, ste ako naše bežecké mamičky.

Posilnený vybieham zo stanu v ústrety noci a tretiemu úseku Vápenná, môj úsek, už 2x som ho šiel v štafete. Je krásny, dlhý a náročný, ale nejako ho mám stále rád. Sledujem si čas a idem stále dobre. Možno až moc dobre, ale som v kľude a všetko funguje ako má. Občas niekoho dobehnem, občas niekto mňa a tak si občas pokeckáme , už od dobrej vody sa míňam s chalanom z Nízkych Tatier, meno som zabudol, občas prehodíme slovo, občas len cupkáme pri sebe. Pridáva sa k nám bežec Igor so zvláštnou slovenčinou. Až po pár kilometroch zahlási, že je z Holandska. V trojici nám to krásne ubieha a sme zrazu už hore na Vápennej, kde mi trocha ubiehajú ale neva , musím ísť svoje tempo, ešte toho bude dosť, som len na 55 km a ešte 90 pred sebou. V zbehu mi miznú v diaľke, ale neva, začínam si užívať samotu a kľud, pomaličky si cupkám a som za chvíľku dole. Ešte sa ovlažím a umyjem na studničke nad Sološnicou a zbieham cez dedinu k ihrisku na napájadlo číslo 3. Tu už je všetko pokľudné, len pár bežcov, ale mám tu fan klub - Rasťo a Janka zo štafety čakajú na Miša. Dostávam super info: štafeta je na 2. mieste a netvária sa, že to chcú niekomu prenechať. Rastík ako super kamoš zase podopĺňa vodu do fľašiek, podá niečo na zjedenie a zisťuje, ako som na tom. Som ok, telo ide ako super stroj a som tu skoro o hodinu skôr, ako som si dal plán. Zaprajem Janke, nech sa jej super beží a tipujem, že ma za chvíľku obehne. 

Ide sa smer Vysoká, tam som ešte nebol, tak nemám ani šajn, čo ma čaká. Vysoká ma prekvapuje. Dostávam prvú krízu, nie je hrozná, len je, čo troška narúša kľud, čo som mal doteraz.Bežal som si zo Sološnice sám a užíval som si to a teraz sa tu škriabem na nejaký krkaháj .Nevadí, stretám tu kopu spolubežcov, čo už idú dole, tak je kľud, že idem dobre a že už za chvíľku pôjdem aj ja dole, prebehne kontrola, pozriem si výhľad z vrchu spravím foto na pamiatku, začína sa brieždiť, už bude svetlo a príroda nás bude vítať. Pri zbehu ma dobieha Igor a bežíme spolu. Tempo máme približne rovnaké, tak sa trošku potiahneme do cieľa. Utešujeme sa, že už len Skalnatá a potom je to najhoršie za nami. Od Pezinskej baby je to skoro len dolekopec J . Na Babe sa poriadne nadlabnem, už si to zaslúžim a trocha aj odpočiniem. Atmosféra je tu báječná , dobrovoľníci na milión bodov, zalejú mi polievočku čo si nesiem v sáčku od štartu, malá zmena oproti predošlým rokom, panstvo od politického hrantu všetko zakázalo, aj ten mastný chleba. Dám si instantnú polievku s chlebom, kafíčko a pivečko + chlebík, syr, salám a nejaké ovocie. Žerem ako pásomnica. Vychutnám si kávičku, je z mliekom, tak dúfam, že takto po ránu nezrýchlim krok. 80 km je už za nami a 64 km pred. To už bude brnkačka, na Kamzík je to cca 29km a skoro dolekopec. Popoženiem Igora a pomaličky vykročím do ďalšieho úseku, je po 8 ráno, píšem domov mojim zlatíčkam, nech vedia, že žijem.

Zapnem Viber a zisťujem, že ma snáď sleduje celý svet, je to báječné mať super kamarátov, ktorí kontrolujú v noci telefón a sledujú, či stále bežíš. Dostávam do seba toľko super energie, že ma to ženie vpred. Už si len trocha pobehneš a večer si v cieli. Cesta na Kamzík ubieha super pri kráčaní do kopca pozriem na telefón, čo nové, občas ťuknem niečo a valím vpred za novými dobrodružstvami. Toto je najdlhší úsek, vyťahujem osvedčené šúľance z oškvarkovú pomazánku - vlastná tvorba. Ponukám aj Igiho, pochvaľuje si, asi už bol tiež hladný . Motačka pred Kamzíkom je nezáživná, lebo vieme, čo je na konci. Čaká 1km popod lanovku a 200 vm . Je to tu. Hneď na začiatku ma vypne ako starý istič. No to bude sranda, kríza ako z časopisu o ultra behu . Som KO, do kopca to nejde, je to neskutočné trápenie, prepadám panike, že hádam to teraz na 107 km nevzdám. Je to dlhá cesta, pripadám si ako keby som šiel na Everest. 5 krokov a pre dýchať a zase 5 krokov. V polke ma obieha starosta a niečo na mňa vraví, niečo odpoviem, on sa smeje a beží ďalej. V pondelok sa dozvedám, o čom bol náš rozhovor: "Starosta, ideš super, si borec, si frajer." Ja odpovedám: "Ja viem." Nevedel som o tom, asi som bol mimo a v tranze, soráč, fakt som prežíval galeje.

Som hore, hurá tu sa na mňa vrhá kamoš Kubko, je tu ako dobrovoľník, pán ultráš pozrie na hodiny a zahlási, čo tam tak skoro robím. Obskakuje ma ako svoje dieťa donesie mi všetko, čo chcem aj čo nechcem, on vie, čo prežívam a čo sa vo mne deje. Kubko, ďakujem. Nakopol si ma. Pozriem na stôl, vedľa Igor a v stave "pokazený televízor" - ani obraz ani zvuk. Chvíľku na seba pozeráme a potom zavelím: Ideme, tu už neostaneme, už len Devin a sme pod Štefanom. A tu sa začal boj, telo je už unavené a začínajú sa ozývať kolená. Ale vydržali veľa, kedysi bolesť začala na 50. kilometri, potom na 70. a teraz po 107 km , hádam za pár rokov to bude po 160, nech môžem skúsiť tu 200-ku . Teraz začne to, čo nie je moc vábne: Motanie sa po Bratislave. Občas pobehneme, občas pokráčame, občas zle odbočíme, hold Paštikári nás asi nemajú radi a strhávajú značenie. Občas sa zakecáme a zabudneme odbočiť, ale stále je to v rámci 100 metrov. Hodinky vždy pípajú ako o život, Garmin nesklamal, naviguje správne.

Na Devínskej kobyle kontrola, malá občerstvovačka a šupho dole do Devína. No šup to už nebolo, koleno blbne, ako sa len dá, strmé kopce musím kráčať, nejde to, boli krížák ako fras. Keď sa to trocha zjemní, tak to ide, šak už len kúsok do Devina. Som tu, už len 16km a si v cieli, Dano, hlava sa sama seba povzbudzuje. 21h 50m si už na trati za 2h 16km nedám, trocha smútok zavládol v hlave, 24 h nebude, ale možno 25. Bežíme pod hradom popri Dunaji a zisťujem, že behom to už asi nepôjde, kolená štrajkujú už obe. Nevadí, už to nejako dokráčam. Zatváram sa do seba, som smutný, ale aj šťastný, stále idem a cieľ je už na dosah.

Konečne lesná cestička, ten asfalt už nie je moc prijemný, vinohrady okolo,s Igorom máme chuť na burčiak. A moje črevá sa ohlásili tiež, zrýchľujem krok do vinohradu za kopu hliny. Aj tak som prekvapený, že som to vydržal skoro 24 h, pohladkám bruško za super spoluprácu a makám ďalej. Začína sa stmievať, chcel som dobiehať po svetle, no čo, budem po tme vyťahujem čelovku a šupho už zase k Dunaju. Občas kuknem na telefón a tam už len: Makaj! Už si tam, už len kúsok, nestoj, pridaj! Som na dne, mám chuť napísať niečo sprosto, ale udržím sa, sledujú ťa celý čas, povzbudzujú a ty budeš na nich sprostý? Zahlásim km a že už len na hrad, schody a už som tam. Rasťo už pobehuje pod mostom SNP, čaká ma tam. Neskutočné, že nás tu dlhé hodiny čaká a prežíva to skoro ako my. Cesta na hrad po schodoch je neskutočné dlhá a boľavá, ale cesta z hradu dole je ešte horšia. Čo krok, to bolesť, pri ktorej neviem ako došliapnuť. Blaváci na mňa pozerajú ako na zombíka, aj si tak pripadám. Som dole pod mostom a zbadám Rasťa. Pribehne ku mne a zahlási: Už len kilák, to už dobehneme spolu. 

Moja tvrdá odpoveď, že nech si beží, ho prekvapila, kráča popri mne a zisťuje, ako na tom som, teší sa viac ako ja sám. V diaľke už vidno cieľovú rampu a teraz mi to dochádza, kurva ja som to da! Slzy vybehnú a nie je to možné zastaviť . Ešte stále kráčam ale šetrím sily na posledných 30m, ľudia skandujú tak sa rozbieham, je to len imitácia behu ale bežím. Dal som to, sen som si splnil, ešte zdvíham ruky hore a ďakujem tam hore svojim rodičom, že ma vychovali tak, aby som sa nevzdával, ďakujem Vám moc. 

Dostávam medailu na krk a viem že to skončilo, krivkám ešte k soche Štefánika, kde mu zaďakujem, že ma nechal užiť si také krásne dobrodružstvo. Sadám pod sochu dám si ešte pivko a prijímam blahoželania, ani neviem od koho všetkého. Som unavený a šťastný. Píšem na Viber domov: Dal som to. Odpoveď: Vieme, sledujeme ťa a povzbudzujeme celý deň . 

Odpajdám sa k autu, kde počkám na Maxa a môžeme ísť domov, dostávam zimnicu od vyčerpania ale neva, to sa dalo čakať. Poďakujem svojmu telu, že to so mnou vydržalo a odnieslo ma do cieľa. Na telefóne to pípa ako o život, dostávam gratulácie ako keby som vyhral olympiádu. A pritom som si len splnil malý sen, na ktorý budem spomínať celý život, ale o tom je život. Treba si plniť sny, ináč náš život stratí zmysel .

Ďakujem všetkým, ktorí mi držali palce. Mám Vás moc rád.

Čo teraz, o čom začnem snívať ?