Ultramagura aneb love story

Po štyroch stovkách, ktoré som nejako plazivo odcupkala a pár nabehaných km v nohách som pokukovala po

vyšších nadmorských výškach, ultramagura, to je pravé orechové. Len 71 km, veď to je malina. Trt baraní.

Na túto pomalú smrť sa prihlásil neskôr aj Ivo, moja lepšia polovička. Keď ma videl ako sa vraciam soboty

z mojich trailových bežíkov, kľudná a s priblblým úsmevom na tvári, začal ma sprevádzať častejšie a častejšie.

Ako bývalému športovcovi mu to nerobilo žiadny problém. Šťastena ho opustila, keď capol z rebríka

a roztrieskal si pätu na milión kúskov. Doteraz má v nej kovošrot. Ale po pár mesiacoch behal môj terminátor

znova...

Tohtoročné moje dve odcupkané stovky mi dokonca robil support zvyšných päťdesiat km, a som mu za to

vďačná, lebo "leteckú" v tom sibírskom počasí by som sama ani nedokončila.

Tešila som sa ako malé decko na Vianoce, keď sa prihlásil konečne aj on na ultra. Konečne som mohla ísť bez

výčitiek v hlave na preteky aj s ním. Hádam ho v stave totálnej vyčerpanosti nezabijem.

Vo štvrtok večer si ešte spomenul, že aj jemu by sa možno zišli paličky do tých kopcov. Chlap jeden tvrdohlavý, ja

už mu dávno omieľam , aká je to skvelá pomoc. Chvalabohu paličky sme zohnali, vďaka našej malej bežeckej

komunite. (MiniMon friendly team :-) )

Piatok večer balím veci do dvoch batohov, vysvetľujem čo bude potrebovať. Aspoň v tomto poslúchol ženu...

Navarím deckám sobotný obed, aby nedajbože neumreli od hladu a makaj chrápať aspoň trošku. Budík zvoní

v hororovú hodinu 3:15. Ja totálne v strese, on kľudný ako Angličan. Po ceste nakladáme ešte Miška, ktorý

chudák čakal 15 minút, klasika, ja vždy meškám, aj keby som vstávala o polnoci. A ide sa, Piešťany – Zázrivá.

Cesta ubiehala rýchlo, šoférujem svojho tátoša, kecáme. Zastavujeme v Považskej na kávu, kde stretávame

chalanov z Blavy, nápadne oblečených v bežeckom, prihováram sa, tiež valia do Zázrivej, to bude masovka...

Parkujeme, vystupujeme z auta, ovalí ma závan chladného vzduchu. Ešteže mám tričko s dlhými rukávmi, inak

zmrznem ako Nastenka.

Registrujeme sa, napätie stúpa, drkocem zubami a trasem sa ako stará tatramatka. Už ani neviem či od zimy, či

od stresu. A teraz príde moment, keď vyťahujem cigaretku z batohu a celý dojem športovkyne je v prdeli. No čo

už, pár hodín určite nebudem húliť, tak nech mám zásobu nikotínu...

Fotečka pred štartom aj so Samkom, ktorý ešte do piatku večera bojoval sám so sebou či vôbec pôjde. Vraj

nemá nič nabehané... Ha,ha, dal to to vo výbornom čase a ešte ma ako vždy predbehol.

Tri, dva, jedna, štart a cupkáme. V hlave milión otázok, šíriacich sa rýchlosťou svetla. Začíname stúpať,

zoraďujeme sa ako vagóny na Orient exprese, prehodím so Samkom tri vety a už ma opúšťa a derie sa vpred aj

s Miškom. Nevadí mi to, dnes som v tom neni sama. Vďaka ti Ivo, že si sa na túto stupiditu prihlásil so mnou...

Fučím o stošesť, pľúca nestihajú, šliapeme do kopca, to už bude asi Gerlach ... Bože len sa neodpáľ , hneď na

začiatku.

Prvá kontrola, lapám po dychu ako náš starý vykŕmený chrtik , keď je vonku tridsať stupňov, Ivo sa obáva, aby

som nedostala infarkt, keď si pýtam vodu po ôsmom km. Silikónový pohárik nie a nie odmotať z gumičky na

veste. Aspoň sa vydýcham. Ivo nasratý, že sme stratili dve minúty... Chápete?

A konečne chytám moje ideálne tempo, dýcham, cupkám, Ivo sa stráca kdesi za mojím chrbtom, obzerám sa,

občas vyčkávam, kým sa nevynorí spoza zákruty.

Vedeli sme, že si budeme musieť na naše pohodové víkendové tempíčko pohnúť, aby sme to dali v limite.

Bohužiaľ môj biomanžel nepotrebuje k behu hodinky, tak ho musím občas informovať či sme v našom

naplánovanom tempe.

Štveráme sa do kopca, stále v slušnom tempe, svorne v spoločnosti ostatných bežcov. Terén je náročný,

prekračujeme korene, za chrbtom počujem Ivove nadávky, keď zle stúpi na operovanú pätu. Ešteže ho počujem

len ja a nadávky sa rozplynú niekde v lese.

Počasie je stále chladné, pofukuje severáčik, som vďačná za dlhé rukávy. Slniečko sa na nás usmieva, nebo je

blankytne modré. Čo viac sme si mohli priať?

Čakám Iva, využívam čas, fotim tú nádheru okolo seba. Ivo je hladný, chýba mu energia. Konečne sme na

Vrcholovke, kde dopĺňame energiu. Kochám sa výhľadom, spomínam na lyžovačku s deckami na Kubínke.

Konečne nejaký zbeh. Dlho som sa však netešila. Pre mňa Piešťanku technicky náročný, stehná trpia. Keď aj

chcem zlepšiť čas zbehmi, nejde to. Ale hor sa do Zázrivej zas a znova. Počuť zvonce a ja vidím Majku Kubovú

ako ma povzbudzuje. To sa mi snáď sníva. Stihnem jej zakričať aká je úžasná, tlieskame si dlaňou..., alebo sa mi

to len zdá? Moment, ktorý mi zase prihral nejakú energiu.

V stánku ponúkajú magnesko, Ivo rázne odmieta, že jeho magnesko som ja...

A zase kopček, Jogošíci a už dupkáme svorne spolu. Od tohto momentu ma zradila nôžka a od priehlavku

k píšťale začala bolieť. Určite to mnohí poznáte...

Vyliezame na Púpov a zase zbeh dole do Terchovej. Keď minieme odbočku za kostolom, ticho a hnusne

zanadávam. Už je dosť horko, vyzliekam tričko s dlhými rukávmi, vystupujeme nekonečným, prašným

a nehostinným rúbaniskom. V duchu sa modlím, aby bolesť povolila. Tu už aj Ivo zanadáva na to nekonečné

stúpanie.

Ionťáky zaúradujú , hľadám si miestečko ako náš psík. Čo čert nechcel, stúpam si na svoje vlastné hovno. No čo

už, sama sebe šťastie prinesiem, alebo ma označia za humusáčku roka...

Už vidím rozhľadňu a osemdesiat sedem schodov hore. Neskutočne milá dievčinka nám ponúka soľné tabletky,

ktoré s vďačnosťou prijímame. Zlatí dobrovoľníci , ľudkovia bez vás by nám nemal kto vodu podať.

Ešte nám dodali optmizmus, keď sa dozvedáme, že máme pred sebou posledné stúpanie a príjemný lesík.

To stúpanie ale vôbec nebolo posledné a ani ten lesík nebol teda vôbec príjemný.

Posledná občerstvovačka, dám si chlebík s vegánskou oškvarkovou pomazánkou. Nechápem z čoho je vyrobená,

asi rastie na stromoch. Už mi preskakuje po toľkých km. Dávam cigu, už si ju zaslúžim, dokonca som v tom neni

sama a jeden bežec sa potešil, že konečne niekto fajčí. Tak to už je čosi, keď niekomu urobíš radosť so zapálenou

cigaretou. Volám deťom, či žijú. Dobrovoľníci inak stále tie isté usmievavé tváre, nechápem, že ich to baví celé

hodiny obsluhovať zombíkov. Jedno je isté, už to dáme, aj keby ma mal Ivo na chrbte odniesť.

S pribúdajúcimi km sa bolesť zhoršuje, už fakt neviem ako stúpať. Môj indiánsky beh sa mení na krivkanie

Joffreya de Peyraca. Môj skvelý manžel vyťahuje eso, prichádza na neho tá dobrá vlna, kedy zrazu viete bežať

šesťkovým tempom po päťdesiatich km. Ja zase vidím kopec na obzore a bežcov driapajúcich sa hore, asi zle

odbočili, chvalabohu aspoň sa posunieme o tri miesta vyššie, lebo šípka ukazuje iný smer... Dolu máme ísť. Také

guľové. Zdola vyliezajú ďalší bežci, že vraj treba ísť dolu ku kontrole a zase naspäť hore. To je snáď zlý sen, kto

toto vymyslel? Zvonicu u Marunov už ani nemám chuť fotiť.

Môj pseudobeh pokračuje, Ivova dobrá vlna tiež. Už za ním nestíham. Vidím jeho chrbát, vzďaľujúci sa mi, čim

ďalej, tým viac. Nadávam jak drevorubač. Snáď by mohli pomôcť, ešte iPody do uší a vypeckovať tie moje

transovačky deväťdesiatich rokov...

Zabralo a zase drobčím po drevených mostikoch, vyťahujem poslednú energiu z pravej päty. Ľavá je už vybitá.

Ešte kúštik a dedinka, Zázrivá to však ešte nie je. Pokračujem teda po asfaltke, márne hľadám faborky. Pííííííííp,

veď ty si mala niekde odbočiť ty teľa jedno sprosté! Otáčam sa, vidím týpka ktorý si kosí trávičku okolo domu,

ako niečo mele. Asi ma povzbudzuje... Usmejem sa , nepočujem nič, hudba v ušiach vypeckovaná na

maximum. Vyťahujem štuple z uší a počujem ako kričí, že som mal niekde odbočiť. Vraciam sa späť , obieha ma

bežec, ktorý mi bol v pätách posledných pár km.

Konečne naberám správny smer, prekračujem potôčik a stúpam hore. Už to mám len za pár. V boľavej nohe sa

už všetci čerti robia párty, štípe, páli, ledva idem. Pokúšam sa o beh, ale márne. Ako veľmi by som to chcela

odbehnúť, nejde to. Začínam normálne revať ako malé rozmaznané decko. Plačem, hreším, vlečiem sa, keď

konečne vidím Zázrivú.

Ešte pár metrov cez poľnú cestičku a vidím cieľ. Môj Ivo ma zradil, a to mi sľúbil, že pôjdeme spolu ako team.

Nevadí, chápem. Možno by som ani ja jeho nečakala.

Vyťahujem iPody z uší a už počujem zvončeky šťastia. Plúžim sa do cieľa. Ivo sedí na lavičke tesne pred cieľom,

chytá ma za ruku a spoločne prechádzame cieľom.

No čo vám poviem, viac som si ani nemohla priať.

Ďakujem Bohu, mám najlepšieho chlapa na svete...

text a foto Vanda