Zelená Javornícka stovka

Ďalší bláznivý ultra úlet Javorníky. Moja srdcovka, Stratenec s okolím sme si Ivom pobehali pár krát.

Prihlasujeme sa teda na poslednú chvíľu ako dvadsiati náhradníci, snáď tie sobotné päťhodinové behy a naháňanie výškových metrov neboli zbytočné. Zastihnuteľní niekde smer Bezovec – Panská Javorina. Kto tam už len môže byť legenda?

Podarilo sa, registrácia úspešná.

Týždeň pred regenerácia, a čo čert nechcel Iva niečo obchádza. Ukrátim naše zdravotníctvo o pár striekačiek a ihiel, pichám mu "céčko" do žily, len aby ho choroba nedajbože nepoložila do postele.

Deň pred "pomalou smrťou", zbalená už od štvrtka, túžim čím skôr vypadnúť. Verní našej rodinnej tradícii "vždy a všade poslední", vyrážame o pol siedmej večer. Chudák Miško, ktorý ide s nami a čaká nachystaný už asi od štvrtka, vďaka za jeho zlatú trpezlivosť.

Logistika s dvomi autami, jedno berie Ivo, ja idem svojim, priskakuje Miško. Míňame exit z diaľnice, totálne zakecaní. Nadchádzame si pár km navyše. Veď autom je to lepšie ako po vlastných nohách.

Prichádzame do cieľa, avšak každý do iného. Ivo do Lazov pod Makytou, my do Lysej. Počkáme ho, kým sa mu rozsvieti kontrolka cieľa J100. Stratený muž sa našiel a už sa vezieme všetci traja na miesto štartu so songom od Rytmusa, ktorý je taký vulgárny, že ho sem ani nedám. Ten text mi znel v ušiach potom celých 100km a nevedela som sa ho zbaviť.

Čadca, záver našej cesty, alebo pre nás aj začiatok konca.

Registrujeme sa, chýba druhá čelovka, je niekde v aute, veď všetci majú povinnú výbavu "niekde v aute".

Večera o pol jedenástej mi príde dosť neskoro, ale chlapi sa napapali, mne stačila polievočka a vínko. "Dobrú noc má milá sladko spi".

Pohodlná posteľ ma hneď uspala, ale spánok nebol až taký regeneračný ako by som si zaslúžila.

Vstávam o pätnásť minút neskôr, raňajkujem sendvič z pumpy, studená káva, cigu nestíham. O pol siedmej sa nám vyraziť nepodarilo, veď však "vždy a všade poslední" potvrdzujeme zas a znova. Snažím sa pichnúť Ivovi "céčko" do žily, už v totálnom strese, trasú sa mi ruky. Bože prečo ja nedokážem fungovať pred stovkou ako normálny homo sapiens?

Pozabúdam na penzióne nejaké veci, Ivo ich našťastie pozbiera a pohádže do kufra.

O trištvrte upaľujeme na štart. Miško nás čakal na schodoch, trpezlivý ako Jób.

Na námestí to už žije, odhodlaní bojovníci, všetci vysmiati, bez stresu. Schovávam sa za budovu, fajčím. Môj spôsob ako sa zbaviť stresu.

Stojíme v dave vytrvalcov, štartujeme.

Zapínam Garminy, trasu, vycupkávame hore schodmi. Tvrdohlavé hodinky sa rozhodli reštartovať. To akože vážne, po tom čo som im verila? Unášaná davom , dúfajúc, že sa im ráči umúdriť.

Počasie je ideálne na beh, ani teplo, ani zima a hlavne neprší.  

Vybiehame prvý kopček. Podaktorí machri to teda riadne rozpálili, až mi je divné, že sa nešetria, veď do cieľa sa odpália. Alebo sú takí dobrí?

Nechám sa obehnúť, nenáhlim, "step by step", mojím tempom.

Obdivujem kysucké kopčeky, cupkám s Ivom a s Miškom. Ktosi spomenul rozprávky na počúvanie z detstva. Niektoré texty citujeme doslovne. "Zlá kráľovná bežala horami, dolami, závisť a zlosť ju poháňa, až našla domček siedmych trpaslíkov". Tak teda kráľovná musela byť rozprávkový ultrabežec. Ďalšia bežkyňa, ktorá zodrala sedmoro železných čižiem, sedmoro železných chlebov požula... 

Ivo ide tíško, občas niečo šplechne. Díky Miško, že sa aspoň s tebou dá kecať o hocijakej kravine.

Na K3 sa na nás škerí náš doktor Samko. Choroba mu prekazila plány, tak sa prihlásil aspoň ako dobrovoľník. Díky Samko, rada som ťa videla. Aj tá kontrola povinnej výbavy bol dobrý nápad, len ostatní bežci nejako zbledli. Ešteže poznáme ten tvoj humor.

Sme plní energie. Chlapci idú nový štýl, drobčia s paličkami do kopca aj s kopca. Ja do kopca vyšľapávam, mám čo robiť, aby som ich dobehla, ale dole bežím koľko vládzem. Treba aj pod nôžky kukať, kamene a korene nám sem-tam skrížia cestu.

Pozastavujeme sa nad kysuckými monumentami na vrcholoch. Meteorit, ktorý dopadol na Kysuce počas II. svetovej vojny, alebo router Flinstonovcov.

Ani neviem ako sme na Semeteši, azanďalát, totálne maďarské slovo totok. Cestoviny a pivo chutia grandiózne. Zdraví ma mladý Urbaník, nechápem, že si ma pamätá a registruje moje maličké ultra "ja". Aj záchranár si ma pamätá z minulého roku, vďaka cigaretke. Tak nebude výnimka ani tento rok, kávička a cigaretka, konečne. Zdržali sme sa viac, ako sme chceli. Miško už ufujazdil, je rýchlejší, chce ísť svojím tempom. Aj tak som mu vďačná, že nás potiahol až sem.

Posilnení ťapkáme, potichučky, každý zatvorení vo svojom svete. Cez hory a doly, prebiehame cez lúku, kde nám neznámy pánko v jeepe ukazuje cestu, vraj sme zle odbočili. Je to Ivov kolega. Kde v riti na Kysuciach sa tu zobral? To snáď sledujú šéfa cez víkendy?

Nôžky pobolievajú, ale hlava ide. Presne po asfaltku smerom hore na kasárne. Prichádza krízička, bežať sa mi nechce, tak len čaptám hore. Ivo sa ma snaží vyhecovať, ukazuje mi odvalené zvodidlo, ktoré vraj vyvalil Podpera, keď šprintoval hore, aj so zlomeným prstom. Klobúk dole, je z inej planéty asi.

Schádzame z asfaltky, chvalabohu, na nekonečný "okorenený strmáčik". Kde v prdeli tie kasárne sú?

Tu nám niekde beží" Jogošíčka" oproti , kde sa tu nabrala? A nemohol by mi oproti bežať aj môj bežecký crush Krupička? S tým polonahým telom? Prepáč Ivo, ty si krajší, len nebehávaš hore bez...

Hotel Fran a zmznutí dobrovoľníci zlatí, obsluhujú ma ako kráľovnú. Niečo zobneme a štveráme sa zjazdovkou hore na hrebeň Javorníkov.

Za mňa prichádza najkrajšia časť Javorníkov so Stratencom. Srdce plesá radosťou, že sme sa doplazili až sem. Yes, spievam si, dostávam pusu od Iva. Fotím západ slniečka, aj keď sa nám schovalo za mraky. Topím sa od toľkej krásy ako snehová vločka. Nasávam energiu do unaveného tela ako špongia. Zapíname čelovky, vdychujem vôňu ihličia, čo viac si môžem priať?

Vždy sa však musí niečo posrať. Ozýva sa moje opotrebované koleno, si teda vybralo fakt tú správnu chvíľu. Krivkám, hreším, fňukám. Chcem to vzdať. Katastrofické scenáre ako mi z neho ťahajú litre krvi. Vďaka môjmu krivkaniu nás obieha asi 20 bežcov.

Ivo ma už zase podržal slovami, "to rozchodíš". Volím teda stratégiu cupkať do kopcov, koľko vládzem, keďže zbehy bolia.

Vďakabohu za Portáš. Vývar mizne z taniera, je mi do plaču od dojatia, akí sú tu všetci milí. Kávička, koláčik, ciga. Trávenie šľape na jednotku. Aspoň niečo.

Vybiehame do totálnej tmy. Koleno už ťahá smutnú boľavú pieseň až k stehnu. Končím už vážne, v duchu si predstavujem škodoradostné tváre našich doktorov, ktorí tvrdia, že v mojom veku behať sto km je totálna kravina. A nie je. Kto nezažil, nepochopí.

Vyťahujem eso z rukáva. Flector. Za desať minút prichádza úľava, vyštartujem raketovou rýchlosťou, aspoň mne sa tak zdá. Makyta sa zdá po toľkých km ako výstup na Gerlach. Ivo stále klusá predo mnou, kde ten má zdroj energie? Nepochopím ani po dvadsiatich rokoch spoločnej cesty životom. Prerušujem zvukový kontakt s vonkajším svetom a zapínam do ušiek Safri Duo, africké bubny mi vlievajú dobrú náladičku, začínam si nahlas spievať, keď obieham ďalšieho bežca. Možno si myslí, že som na drogách, možno ten flector?

Do cieľa dokážem vyšprintovať, vyškerená jak lečo, ale Ivo tiež. A naše spoločné prebehy cieľom, ruka v ruke.

Sedím vnútri na lavičke a srkám rajčinovú polievku, ktorá chutí lepšie ako v talianskej reštike. Vedľa mňa mi ktosi zaželá dobrú chuť, Majka Kubová, hviezda ultra, sa so mnou zoznámila. Alebo ja s ňou?

Cítim sa skvele, ako po ťažkom pôrode, keď odíde všetka bolesť a prichádza neskutočná radosť, že sa to opäť podarilo.

Mimochodom to bola Ivova prvá stovka a dal by ju určite rýchlejšie, nebyť mňa slimáka s rozboleným kolenom. S bolesťou na stovke treba rátať, a je vo hviezdach či to dáme.

Každá cesta má svoj cieľ a každé utrpenie raz skončí. Prežila som to, a je mi aj ľúto, že je to už za nami, ale spomienky z hlavy mi nikto nevymaže.

Ďakujem Ivo, s tebou mne baví svet...

Ďakujem Miško, dobrovoľníci a všetci, ktorí ste so mnou zdieľali toto javornícke umučenie.

Poučenie: Nikdy neser hneď vedľa trasy potme, to že ty si vypneš čelovku neznamená, že ťa ostatní nevidia a necítia. Radi si na teba posvietia.

P.S. Deň pred J100, dostala dcéra päťku z telesnej. Z čoho? Z behu na 500 m, 500 m??? , že vraj nevládala. 

text a foto Vendulka