Javornícka 1OO, alebo Samopsychorehabilitácia na zombíka.

V roku 2018 som dokončil(lebo predtým som žiadnu nedokončil) svoju prvú ultra bežeckú stovku. Bola to práve Javornícka 100. V roku 2019 som si pri bežeckom páde pretrhol pľúca(nikdy neskáč cez potok po vlhkých kameňoch-radšej ho preskoč celý), čo sa dalo riešiť jedine operačne (musel som v nemocnici nechať obal a časť pľúc, nové Kiliánové mi žiaľ neprišili). Ale aj možno vďaka tomu, som našiel v sebe nové odhodlanie ísť opäť od začiatku za svojím ultrabežeckým cieľom. Spoznal som nových bežcov, dali sme sa dokopy komunitku podobných fanatikov a zdieľali spoločné plány. Niekoľko pretekov zničila celosvetová epidémia, pozbieral som si iba niekoľko 50tiek, ale tento rok už víril v hlave iba jeden cieľ-zabehnúť Javornícku.

Dátum sa približoval a s ním aj moja neistota, či mám dostatočne natrénované( ale to snáď má každý). Môj názor je, že do prípravy sa zohľadňujú posledné roky fyzickej prípravy a nie to, čo si robil posledné mesiace. Mravčeky v brušku behali svoje ultra už niekoľko dní, ale v piatok pred pretekom sa dala dokopy najsilnejšia ultrabežecká (momentálne asi fakt najsilnejšia) MiniMon mužská zostava ,Miško, Dano, Majo a moje skromné ja. Odviezli sme Miškove autíčko do cieľa( i keď každý do iného :)))) A šup ho na registráciu. Všimol som si, že usporiadatelia boli z nás trochu nervózni, že čo sú toto za profíkov, čo odľahčil Majo zapálením si jednej cigaretky. Naspäť do Žiliny, kde som chlapcov ubytoval v jednej zo spální svojho paláca. Rýchlo zbaliť, pripraviť, vycikať, umyť zuby a spať. 

Budík 4:50(kupodivu 4:49 bez budíka), urobiť chlapcom raňajky. Autíčkom na štart do Čadce, kde sa už rozcvičovala MiniMon ultra bežecká nádej Vanda nadržaná(na beh). Fotečka ešte spoločná a ešte s úsmevom. 3,2,1 štart. Rýchlovka, niekto nestihol ani hodinky zapnúť, niekto dropbag odovzdať. No nič, ideme. Slížik pol druha sto ultrášov si bežká skoro ráno štvrťami kysuckého megalopolisu, ešte sa držíme pokope, tempo je vysoké, tepy mám skoro na maximum.  

Nad mestom sa ukázal krásny výhľad, fotili všetci až na prvých troch. Ešte som zahliadol Miška, nasadil tempo, v duchu som si povedal, bež chlape, máš na tridsiatku. My piánko svojim 7 min/km. Spravil som dobre, že som si dal mohutné Altry Olympus s vibram podrážkou? Ej veru, asi dobre. Terén blatisto kamenistý. 

Prvá občerstvovačka: no nebudem sa dlho zdržovať, veď sme iba začali, joňťák, banán do ruky a dovi. Ešte Rado stihol zahlásiť, že nás všetkých pozdravuje Roman M. Čaute smer Ochodnica. Kopček, striasol som všetkých, konečne sám svojím tempom. Krásna jeseň. Myšlienka za myšlienkou. Chce są mi cikať, samozrejme som využil fintu- tzv. Cikaj za behu. Chalupy, stromy, lúky, dlhý zbeh(ešte ich bude). Kostol v hmle, Ochodnica, pocitovo som tak v druhej polovici štartového poľa. Na občerstvovačke trochu zhon, Miško už nikde, Danko tesne za mnou. Vybiehame spolu, trochu som frflal, Dano spomalil(asi preto), čaká nás dlhý 20 km úsek s 900 m prevýšením, prepínam hodinky na navigáciu, nebudem na displeji schválne sledovať km aby ma to nedeptalo. Kopce milujem, preto iba predbieham, sem tam s niekým bežím, som ticho, nemám rád zbytočné kecy, aj tak mám dosť uvrčanú náladu, nohy začínajú bolieť, sú ťažké, testujem rôzne gély, čo mám v batôžku( chyba-otestuj si ich pred pretekom), fuj, to bude boj s chuťou. Tretia občerstvovačka- Vysoká nad Kysucou, zatiaľ idem, to je fajn, už len 10 km do Semeteša(49. km), to ma nabíja pozitívnym myslením. MiniMon tričko nevidím.Tento úsek mám rád, idem rýchlo(aspoň si myslím), predbieham. Už sem tam aj pokecám.

Semeteš, psychická polovica, hlava nechce končiť, aj keď sú tu deti a moja žienka Ľubka, vyhriate auto. Vidím Miška. Čo tu robí? No asi obeduje. Cestovinky, suché tričko, čajík, cola, iné mňamky, dohadujem sa s usporiadateľmi- potrebujem protekciu a vybrať s auta neodovzdaný dropbag. Napokon sa lúčim s rodinkou, pusinky, ľúbim vás, dojatý som, potláčom slzy, idem ďalej, som odhodlaný bojovať, nebudem ja dlho trčať na občerstvovačkách(som si už dávno povedal). Dobieha Dano. Napíšem do Viber skupiny: idem naháňať Miška! Za chvíľku pípne správa od Dana: idem naháňať Sama! Ej, do prčic. Je to taká polosranda ale trochu to okoreníme. Plné brucho, dlho trávim.  

Pekná časť Javorníkov ubieha pomaly, pridal sa ku mne chalan, že vraj zo Žiliny, Majo, má skoro dva metre, jeden jeho krok sú moje dva, aspoň to ubieha, nohy ma bolia ako sviňa, ešte nie je čas na Flector, sadol mi gel-konečne, rovno koštujem dva. Mám strašnú chuť na pivo-zahoď tú myšlienku, lebo ťa zničí! Dúfal som, že tajná kontrola bude tam kde vždy(preto nie je už tajná), aha, už vidím šiator, kričím z diaľky, či majú nealko pivo, majú, ale iba pre bežcov, ha- to bol šprint. Sadnem si do kresla, toto miesto mám najradšej, výhľad, dobrá atmoška, hudbička, srandičky. Nechce sa mi odtiaľ. Kurde, koho to nevidím, blíži sa Dano. Musím. Kopec-Javorník, to je ono, strasiem sa ho. Možno ho zdrží pivo. Čaká nás Fran, 70. km, odbijem to chlebíkom, ešte je svetlo, som rýchlejší ako minule.

Dozvedám sa, že prvý je v cieli, depka-ale nie, ja to tým mimozemšťanom prajem. Kde je Miško? Už to bude mať za sebou? Vanda? Majo? Sú už veľkí. To zvládnu. Idem kolmo zjazdovkou dohora, toto tu nemá rád nikto, ešteže som si dal iba niečo malé pod zub. Tvárim sa, že to je pre mňa malina(pískam si), čo zdepce chalana, čo predbieham. Hore stretnem Moniku H. sestričku zo Žiliny, grcia z toho strmáku, kričím na ňu, či je ok, či je tehotná a že ruja už skončila a podobné moje vtípky, pozná ma, vie že srandujem.

Idem, kráčam, tackám sa, nazval som to, že na Zombíka.  

Slnko zapadá, je totálne ticho, ešte posledné výhľady, pár turistov na hrebeni, zamilované páry, romantika.  

Zapnem aspoň záložnú čelovku, nech nemíňam reflektor, nekonečných 10 km, idem pomalšie a pomalšie. Nevadí, hlavne, že idem, nálada v mužstve(ja a ja) je dobrá, bavíme sa. Počujem krik, vidím svetlá, prvé chaty, početná česká rodinka povzbudzuje, Portáš, šup do teplúčka, polievočka. Aha Miško, vyhúkaný ako tuleň, niečo melie, ja sa priblblo usmievam a prikyvujem, všetci sme akýsi čudní. Zacítil som svoju šancu, hovorím Miškovi, že najťažší úsek nás ešte len čaká, steny, kopce, Makyta, zbehy. Total Mordor. Ale neklamem. Miško padá na svoje dno. Musím to využiť a rýchlo sa vytratiť, lebo zatvrdnem a tento úsek chcem mať za sebou. Vchádza moja dnešná mora- prenasledovateľ Dano. Už mi je to smiešne. Aspoň chvíľku budem prvý z Minimonov.

Vybieham do tmy, viem, že chalani pôjdu spolu, potiahnu sa, chcem byť sám, tak to mám najradšej, som SamoStatný(aspoň tak si tajne hovorím). Nepočkal som ich,ja viem, z iného pohľadu som asi hajzel, ale v tom momente som to tak cítil. Bežím, nalepil sa na mňa jeden pretekár, asi sa bál bežať sám, tento les je hustý, strašidelný :)). Dajaký Peťo z Bystrice, Bánskej. Viac som nekomunikoval, možno aj jeho zdepcem.

Navigácia ide na plný plyn, nestrať odbočku, samé kopce, stojky, štvornožky, nadávky, zbehy, korene, kamene...Makyta(iba ten kto tam bol, vie o čom píšem), zbeh, zbeh, a ... stehná na padrť, kolená bolia, je čas na Flector, fuj to je hnus, žalúdok to neprijal, super. Magnesium fuj. Gél vypľujem. Dobre idem bez živín. Nekonečná zbiehačka do Beňadinu. Blikačka, chalupa, občerstvovačka. 

Posledná kontrola, sadnem si, pijem aspoň vodu, trochu nealko pivo, dva hryzy z bánana, je mi na grcku, nie je tu signál, Ľubka, mama, kamaráti chcú vedieť, kde som a ja som v prdeli, doslovne, psychicky aj fyzicky. Už len 9 km do cieľa. V repráku hrá Led Zeppelin alebo Deep Purple? Už to neviem rozlíšiť. Usporiadatelia sa rozprávajú, že tí noční bežci budú viac na kašu. Super. Viac ako ja? Radšej budem kráčať, vstávam. Dobieha Dano, ešte kričí na mňa aby som ich konečne dočkal. Musím ísť, lebo sa dogrciam. Nerobím to naschvál.  

Idem, skôr sa tackám na Zombíka, vidím ako sa za mnou zo zadu blíži čelovka, Dano ma presviští ako Klekípetra po fajke mieru, je to náš guru, skúsený borec, správne to načasoval. Ešte mi stihol zakričať, chyť sa ma. Alebo chyť si ma? Neviem, zomieram. Nechaj ma tak. 9 km kráčam hodinu a pol, ale viem, že to dám, som so sebou spokojný, nikdy viac stovka, takto si zničiť telo. V diaľke už brešú psy, to už Dano zbieha do dediny a ja som, ja som v ...našťastie tento nekufrujem na lúke, nad Lysou sa za mnou vynorí z tmy Miško, strašne blaboce somariny, ale vidí na mne, že nie som na príjme, čosi spolu preklíname, capkáme, posledný km nabádam Miška, nech si to vychutná, idem sám, posielam mame fotku, som v cieli.

Osobák, stiahol som skoro dve hodiny. Ležím v miestnej škole pri smetiakoch na dlážke. Ale už je dobre. Je to extrém, sme blázni, postupne dobiehajú iní, tlieskame si navzájom. Ešte stovka ultrášov je na trati. Mám odvoz, už mi je dobre. Diplom, tričko, pagáče do ruky, pivo do batohu, obíjmam chalanov. Bol to nezabudnuteľný zážitok. Telo mŕtve ale hlava čistá.  

Posledné riadky píšem z nadhľadu pár dní po, telo zregenerovalo prekvapivo rýchlo. Usmievam sa. Som šťastný, všetko je tak ako má byť a ja sa už neviem dočkať novej výzvy.

Text: Samo. Foto: Samo , Mišo, Muflon