Lazová stovka, alebo štyri ročné obdobia

Lazová stovka? Vidím sa ako cupkám krajom myjavských kopaníc, zaliatych jarným slniečkom. Registrujem seba aj môjho drahého Iva bez zaváhania. V decembri mal operáciu nohy, kde mu konečne povyberali šróby, po zlomenej päte a zdvihli spadnutú klenbu. Dá to v apríli? Je to "cyborg", dá.

Od januára behám o dušu, všetok voľný čas obetujem tréningom, ešteže ma to baví a je to môj spôsob ako sa sa zbaviť stresu. Ivo sa ku mne pridáva až v marci. Chvalabohu, dvom sa behá lepšie, a nemám výčitky, že sa nevenujem manželovi po víkendoch.

Letecká stovka nevyšla kvôli rodinnej lyžovačke, nevadí, tento rok sa rozbijem až na lazovke.

Blíži sa termín, oteplilo sa, parádička už sa vidím ako cupkám na Javorinu v novej kvetinkovanej sukničke od Ježiška. Vrtochy aprílového počasia, moje krásne predstavy rušia. Najprv sa hlava zmieruje so zimou a neskôr aj s dažďom. Teplejšie elasťáky, nepremokavú bundu aj rukavice chystám na svoju kôpku. To bude masaker v tom počasí.

Presúvame štart na poslednú chvíľu z piatej ráno na siedmu. Celú noc malo liať, snáď o siedmej už bude lepšie. Prerušová noc, dážď nám neúnavne klopká na strešné okná, prehadzujem sa ako ryba na suchu. Bolo mi ľúto našich bežeckých kamošov Zuzky a Mirca, ktorí štartujú o piatej v tom najväčšom lejaku. Vstávame, garminy poslušne hlásia nedostatočný spánok, niekedy by sa mohli krotiť a byť ku mne milšie, toto mi teraz zrovna na nálada nepridá.

Presúvame sa z Piešťan na Prašník, Dúbrava, nie je kde zaparkovať, všade rovnakí blázni ako my , absolvovať toto šialenstvo. Sú tu známe tváre, dokonca sa na mňa usmieva Denisa Kušnierová v kraťaskoch, ja sa klepem od zimy. Za rohom na tajnáša zapaľujem štartovnú slimku.

Štartujeme, cupkám v dave. Mário sa pridal k Tomášovi, ktorý je z nás najrýchlejší. Ja so svojou partičkou Ivom a Miškom, s ktorým sme už nejakú stovku pokorili. Je nevľúdna zima, ale hlavne neprší, ako tým chudákom, čo štartovali o piatej. Lesná cestička, zmáčaná dažďom sa začína pekne šmýkať. Nohy nám vykrúca na strany, idem ako koza na ľade, zbehy začínajú byť nebezpečné. Zopár nešťastníkov už majú blatové zadky, gravitácia nad nimi zvíťazila. Tentoraz prepínam Garminy na tepy, nie, nechcem koľko km som prešla a už vôbec nie, koľko ma ešte čaká. Ideme v mase odhodlaných bežcov, ako včielky v roji. Niektorí ma obiehajú, ja tiež valím, Iva strácam za chrbtom. Až keď ma upozorní nech sa krotím a šetrím energiu.

Bradlo, hurá cesnakové pagáčiky a hybaj 'ďalej. Ivo zisťuje, že nemá palice. Hold, niekedy sú aj chlapi zábudlivý. Dobieha nás aj s paličkami, ktoré aleže vôbec nie sú jeho. Len značka je rovnaká. Nejaký uponáhľaný bežec vzal omylom tie jeho. Bola to žienka, našťastie sme ju dobehli a vymenili. Brodíme sa bahnom , aj tak stále obdivujem krásne výhľady na kopanice, nohy aj hlava idú, všetko je ako má byť. Dobiehame krivkajúceho Tomáša, chvíľka nepozornosti na rozbahnenej ceste a členok v prdeli. Smolu má riadnu, chce to dokrivkať až do Vrboviec.

Na Podbranči nás vítajú Miškove dietky, vybiehajú mu v ústrety s otvorenou náručou. Krásny pohľad, škoda, že ja už mám takmer dospelé "hrozná".

Dzobem keksíky a banán a pokračujeme ďalej. Asfalt začína byť momentálne pohodlnejší ako rozbahnené lesné cestičky. Ešte sme stále relatívne suchí, usmiati a plní energie.

Vrbovce, Ivo si vyzúva ponožku a kontroluje nohu. Našťastie tam stále je, neodpadla mu. Ja pijem už tretí pohár teplého čaju, na pivo nemám chuť. Nejaký milý dobrovoľník sa na mňa škerí a varuje pred ďalším krutým úsekom. Ani netušil, akú mal pravdu. Šliapeme cez lazy a v diaľke zazriem štyri srnky ako si to šinú pekne za sebou, joj keby sme si na nich vysadli a kúsok sa odviezli tým ich rezkým tempom. Už sme vlastne štyria, ani neviem kde sme dobehli Mária. Aspoň je nás viac, rovná sa väčšia sranda. Vystupujeme na Žalostinú, za mňa žalostnú. 

Začína liať ako z krhle. Slniečko sa schovalo, nad malebným krajom plávajú čierne oblaky. Vysmievajú sa mi, prečo som sa ja zase na toto dala... Kým sa dotackám k mlynu na Kuželov, som mokrá ako myš, cvrká mi v teniskách. Nemám chuť sa tu ani fotiť. Doteraz som ťapkala na čele mužského sprievodu ako kráľovná, ale zrazu som na chvoste, ruky ma oziabu v mokrých rukaviciach a prichádza malá krízička. Mário ma počká, povzbudí a jeho optimizmus ma doženie až na Filipov.

Vchádzam do teplej miestnosti, nakladajú mi vývar. Vďaka Bohu za tento kulinársky zázrak. Zjem tri taniere. Miško sa zlomil, nechce ísť ďalej taký mokrý a ubolený. Zo mňa sa stáva vibrujúca žena, neschopná sa zohriať. Váham, nebude pohodlnejšie zostať v teplúčku a vzdať to? Ktosi utrúsi, že na Javorine je sneh a tri stupne. Tak toto som fakt nechcela počuť.

Veľa bežcov to práve tu vzdáva. Idem kuknúť von, ledva zapálim cigu trasúcimi sa rukami. Volám deťom, nech mi prinesú suché veci do Cetuny. Cestu vedia, všetko majú nachystané. Snáď nezmrznem a doťapkám až tam. Nič ma nebolí, musím ísť ďalej.

Vyrážam rezkým tempom, nech sa čím skôr zahrejem. Môj mužský sprievod, ukrátený o jedného člena za mnou. Míňam horáreň, kde minulé roky vonku vysedávali chlapi a popíjali pálenku, povzbudili a kto chcel dostal po štamperlíčku. Dneska je tu ticho a pusto. Možno by ma aj nalomili na jeden v tej kose. Vyliezame do prvého prudkého stupáka smer Javorina, dobiehame bežcov z Martina. Chalani to podcenili, idú bez paličiek, vraj na takéto krtince ich nebolo treba. Podcenili to. V tom bahnitom teréne, nie je nič lepšie ako udržať stabilitu. Obieham ich a stúpam do kopca, ako na našej Javorine, Pánskej. Že som mašina, ha-ha, chlapci aj mňa to zlomí, nebojte. Milujem ten lesík pod Javorinou, tú krásnu širokú cestu medzi obrovskými stromami. So stúpajúcimi výškovými metrami sa ochladzuje. Objavuje sa sneh. Moje črevá sa búria ako vlny oceánu v búrke. To teraz, v najväčšej kose? Veď mi riť zmrzne. /Nezmrzla./ Bežím ďalej do lesa, Ivo a Mário ma poctivo čakajú. Musím byť potichu, nech ma nikto nepočuje, veď som "dáma neserka". Vybieham z lesa späť na chodník, medzitým nás opäť dobieha tlupa z Martina. Že či som zablúdila, ale nie chlapci, čučoriedky som zbierala... Opäť ich predbieham. Konečne v ľadovom kráľovstve Javoriny. Obiehame detičky, ktoré si stavajú snehuliaka. Ja sa ponáhľam do nižších polôh, kde je zaručene teplejšie., aspoň o päť stupňov.

Len tie zbehy sú čím ďalej náročnejšie. Nedajú sa bežať, bez paličiek by som bola stratená.

Cetuna, očami hľadám moje dve "hrozná". Kde sú? Objednávam vývar, čaj. Volám dcére, či už vyrazili. Ešte nie? Tak som sa tešila na suché oblečenie. To ma položilo, som totálne sklamaná, slaný vývar si ešte prisoľujem slzami ako hrachy. Sorry, unavené žieňa prežíva emócie akosi intenzívnejšie. Chcem skončiť, neviem si predstaviť ísť ďalej takto premočená do nitky. Zase sa stávam vibrujúcou ženou. Tu ma podrží Ivo, a prenaviguje dcéru do Višňového. Nie, do toho pri Žiline, počujem ako keby z diaľky...

Druhá slimka na tejto bahnom zaliatej stovke. Našťastie som si ich dala do zipser sáčika. Ale som šikovná, keď chcem.

Vyrážame z Cetuny, zase valím, nech sa rýchlo zahrejem. Nasraná na dcéru, na počasie, na blato, nadávam jak pohan. Ale to ma ženie vpred. Nechávam Iva a Mária niekde v diaľke za chrbtom. Zabudnem odbočiť, môj sprievod za mnou, ako ovečky. Možno aj vedeli, že ideme nesprávnym smerom, ale nemali odvahu sa ozvať. Vraciam sa, sorry, toto bude najdlhšia lazovka doteraz, nadišli sme si asi dva km.

Rozbahnená cesta sa už nedá bežať, ako keby po nej prešlo tristo slonov a celú ju rozdupalo. Hľadám miesto kam uložiť nohy, aby som nedrizgla. 

Višňové, vidím moje auto s "hroznami". Čakali tri hoďky, tak im treba, mali byť tam, kde som im kázala. Ešteže existujú mobily. Decká s nimi vedia prečkať aj pol dňa. Prezliekam sa do vytúžených suchý vecí vrátane podprsenky. Jéj to je pocit dať si suché ponožky. Cítim sa ako znovuzrodená, už mi nič nezabráni dogúľať sa do cieľa. Nôžky idú, nič výrazne nebolí, som šťastná, že to máme už len na skok.

Šípkové, jej cesnakové pečivo a teplý čaj sú to pravé. Zapínam km do konca trasy, už ma to nebude desiť. Prepáčte chalani, ale zapínam airpody do uší, nech ma rezká hudba prenesie až do Dúbravy. Ivo je na tieto zlepšováky zvyknutý, Mário chudák, ak aj niečo hovorí, nepočujem. Príval energie, poobieham ešte zopár unavených típkov pred cieľom. Tlstá Hora, stretávam Iva po ceste späť. Super chytil sa môjmu "vražednému" tempu. Mário stále cupká za mojím chrbtom. Päťsto metrov do cieľa ma opúšťa čelovka. To dám, aj keby som mala ísť potme. Mário mi osvetľuje posledný zbeh. Bojím sa, že ma niekto predbehne, keďže som musela troška zvoľniť. Obzerám sa, nikde nikoho, kto by ma ohrozil. Svetielko nádeje, Dúbrava, usmievam sa na Mária, šťastná jak blcha. Ten úžasný nezabudnuteľný pocit. Ponúkam Máriovi prvšie miesto , chce byť gentleman, púšťa prvú dámu, časy máme aj tak rovnaké. A za nami prichádza Ivo. Objímame sa. Toto utrpenie opäť stálo za to. Všade je kopec blata, ako keby sa tu divé svine prehnali.

Sadáme do auta, mám čo robiť, aby som to otočila, senzor pípa o stošesť, to len tráva je , reční Ivo, tak cúvam a prásk, niečo vzadu puklo. Nevadí, naberám ten správny smer domov. Po ceste ma chytá mikrospánok, cukne ma až v protismere, druhý krát, keď idem dvadsať. Fackujem sa, rolujem viečka. Ivo vedľa mňa drieme, až sa bojím, že okrem nôh ho bude zajtra aj krk bolieť. Bože, nezaspi, skôr ako zaparkuješ pred domom.

Konečne sprcha, dúfam, že ju nezapchám bahnom, ktoré zo seba zmývam. Zaľahnem a je po únave. Okná vesmíru otvorené dokorán, a spať sa mi nechce. Skladám si lazovú mozaiku znova a znova. Krásna neopakovateľná skúsenosť v daždi a v blate. Vďaka Bohu sme to nevzdali, podarilo sa , zúročili sa mi tie nabehané km a ani to nebolelo. Až mi je ľúto, že sa to skončilo. Duša plesá a ja sa konečne ponáram do zaslúženého spánku.

text a foto Vaša Vanda :-)